Kŕče v bruchu

Autor: pavel ondera | 8.8.2011 o 20:40 | Karma článku: 6,42 | Prečítané:  1644x

Vždy keď ma niečo vytočí, ozve sprievodný jav. Kŕče v bruchu. Raz ich má na svedomí smiech, inokedy zlosť, a niekedy fakt, že chce zo mňa ktosi spraviť hlupáka.

Dnes to bolo zmiešané. Chvíľu mi bolo do smiechu, hneď potom prevládala zlosť a nakoniec sa telo bránilo osočeniu z chýbajúcich mozgových buniek a predpokladu, že mám len jeden závit, aj ten len od čapice.

Mamu som mal Slovenku, otca Čecha. Narodil som sa na severnej Morave, a keďže som tam istú dobu žil, mám k tejto mojej vlasti úzky vzťah. Tak úzky, žeby sa ním prepchala ledva tak Escherichia coli (zvaná e-coli), minibaktéria, mimochodom pre naše telo veľmi užitočná.

Po tom, keď sme sa rozlúčili ako dva národy, vďaka politikom, ktorí bažili po moci a hlavne majetku, som sa rozhodol ponechať si české občianstvo, a zároveň požívať výhody Slováka, pretože na tomto území žijem, pracujem, platím dane, odvody, chlieb, rožky a pivo.

Aké však bolo moje prekvapenie, keď som po návšteve českej ambasády a následne slovenského Ministerstva vnútra bol postavený pred rozhodnutie, ktoré nepripúšťalo žiadnu takúto alternatívu. Buď požiadam o české občianstvo a slovenského sa musím písomne vzdať (v tom prípade bude zo mňa cudzinec, trvale žijúci na území iného štátu), alebo, požiadam o slovenské občianstvo a tým sa automaticky vzdávam českého občianstva. Bola to situácia, ktorú som vyriešil s ohľadom na našu vtedy mladú rodinu jediným možným spôsobom. A tak napriek môjmu vtedajšiemu presvedčeniu som Slovák, Slovensko milujem, a považujem za svoju vlasť. Čechy a Morava sú však podľa mňa stále súčasťou mojej domoviny.

Dnes len tak námatkou začujem Bélu Bugára, ako na tlačovke premostenia Dunaja hovorí o práve neodobratia slovenského občianstva, ak niekto požiada o maďarské. A vraj je to zaručené ústavou, vraj je zákon bezzubý, vraj len ústavný súd môže do tejto veci vniesť jasno.

Ak má teda pán Bugár pravdu, potom i ja chcem mať okrem môjho vynúteného občianstva i to, po ktorom mi duša piští už pekných pár rokov. A to nie preto, že niektorý z mojich dávnych predkov bol Čech, alebo, žeby som sympatizoval s ich politikou, či chcel navrátiť Česko-Slovensko, nebodaj Veľko Moravskú ríšu. Piští mi preto, lebo tam som sa narodil, tam som vyrastal a celá moja súčasná rodina (okrem mojich najbližších žijúcich v spoločnej domácnosti), žije na území Čiech a Moravy.

Ak sa niekto narodil na území Maďarska, ak tam má niekto korene, ak sa tam chce niekto presťahovať lebo sa cíti byť Maďarom, prečo by mu v tom Slovensko malo brániť? Nech ide, nech sa prihlási, nech si občianstvo má, ale nech sa vzdá slovenského občianstva tak ako som to musel urobiť ja, aj keď som bojoval za svoje oprávnené práva ako lev.

Nuž a ak nie, ak je možnosť mať slovenské i maďarské, potom prosím, aby ste bojovali i za nás, bývalých čechoslovákov, za tisíce rodín, aby sme aj my mohli mať občianstvo slovenské a české, tak ako na to majú podľa Vás mať právo tí čo vás volia.

Ako vidieť z prílohy, Slovákom som sa stal až 13 októbra 1994, po 32 rokoch života

Rodný list hádam netreba prikladať.... Za povšimnutie stojí riadok v rozhodnutí, ktorý hovorí o tom, že ak by som mal deti Čechov, malo by sa toto moje udelenie občianstva automaticky vzťahovať aj na nich...

Páčil sa Vám tento článok? Pridajte si blogera medzi obľúbených a my Vám pošleme email keď napíše ďalší článok
Pridaj k obľúbeným

Hlavné správy

DOMOV

Smer chce byť politicky nekorektný aj robiť poriadky v osadách

Novými podpredsedami strany sa stali Juraj Blanár a Peter Žiga.

DOMOV

Fraška a boj s SNS či Kotlebom, analytici hodnotia snem Smeru

Snem veľa prekvapení podľa analytikov nepriniesol.

KULTÚRA

Milan Lasica: Už nemôžem umrieť predčasne

Keby som mohol, správal by som sa úplne inak, tvrdí.


Už ste čítali?