Vážime si slovenčinu?

Časy, kedy štúrovci presadili pravopis slovenského jazyka sú už za nami. Chvála Bohu! Hovoriť ich nárečím, by bolo to isté ako hovoriť staroslovienštinou.

To čo dnes počúvame na verejnosti v bežnom živote je však totálnou devastáciou slovenského jazyka, hovorová reč je na hony vzdialená spisovnému jazyku, či sa už jedná o kraj bratislavský, trenčiansky, žilinský, prešovský alebo komárňanský. Alibisti to nazvú prirodzeným vývojom slovenského jazyka.

Nejde o prirodzený vývoj, ľudia vyjadrujúci sa tak ako ich to okolie naučilo, majú problém so spisovnými slovami ako je napríklad čakan, čeperiť sa, konfeta, kosý, oselník, peľasť, strmina, tôňava, ušnica, dokonca vzdúvadlo!

Všetky tieto slová sú bežne v literatúre i inom komunikačnom styku používané, nejedná sa o anachronizmy. To, že s nimi majú jednotlivci problém, úzko súvisí s ich sčítanosťou a ochotou vyjadrovať sa spisovne. Súvisí to s budovaním si vlastnej slovnej zásoby a tak sa pohybujú v medziach často používaných slov v ich okolí, súvisiacich s ich činnosťou a intelektuálnou vrstvou s ktorou prichádzajú denne do styku.

Je smutné, že nemáme úctu k jazyku ani v písanej forme. Dnes sa nosí, že píšem tak ako počujem. Preto asi dostávam maily na medzi firemnej úrovni, kde pisateľ-odosielateľ nerešpektuje ani tie základné pravidlá diakritiky, nieto ešte pravopis. Ešte viac je smutné, že texty bez diakritiky vidieť i tu, na blogoch portálu SME. Ak už sa niekto rozhodol "stať sa blogerom" a oslovovať tisíce iných, mal by mať prinajmenšom toľko slušnosti k čitateľom oslovovaných jeho výplodmi, aby prinajmenšom používal diakritiku. Mal by mať vzťah k písanému prejavu na takej úrovni, aby si sebakriticky dokázal uvedomiť diametrálny rozdiel medzi jeho výtvorom a výsledkom práce akéhokoľvek redaktora, do ktorého pozície sa publikovaním svojho textu stavia. Žiaľ, istá miera anonymity, spolu s odvolávaním sa na tento trend v písanom prejave na verejnosti a súkromí je však pre neho dostatočným dôvodom, ako si obhájiť vlastné výpadky vo všeobecnom vzdelaní.

Niet sa preto čo čudovať, ak vysokoškolsky vzdelaný človek, ktorý si hrdo pred (či za), svoje meno dá titul v správnom tvare Mgr. Bc. PhD. a pod. napíše (aj keď len v pošte), vetu:
na nase stretnutie pridem vlastnim vozidlom, nakladi vam viuctujem fakturou

Pani a dámy, nevymýšľam si, takéto maily skutočne prišli. A tak sa pýtam, kam to speje slovenský jazyk? Kam speje komunikácia? Kde sa podela úcta k čitateľovi, adresátovi? Napadá ma len jedno miesto a to len s použitím vulgarizmu. Ozaj, vulgarizmy, toť ďalšia katastrofa slovenského jazyka!

Vulgarizmy používame čoraz častejšie a keď sa pýtam po príčinách ich používania v hovorovej reči, som zahriaknutý odpoveďou, že vulgarizmy do dnešnej komunikácie už patria, pretože ich význam stratil častým používaním na svojom pôvodnom hanlivom význame a ide o vetné prvky, ktoré len naznačujú kontext v ktorom má ostatná informácia vyznieť, poprípade vyjadrujú aktuálnu náladu toho, kto ich v danej vete použije.

Tak sa teda máme načo tešiť! Onedlho nás v serióznych denníkoch, médiách a beletrii čaká množstvo slangových, nespisovných výrazov, tak ako ich používajú i naši zákonodarci pri svojich žabomyších vojnách, vulgarizmy nevynímajúc. A keď ešte vynechajú mäkčene, dĺžne, odignorujú ypsilony ...

Dovidenia slovenčina ...