Svitalo a nad riekou sa prevaľovali chuchvalce hmly, vlnky dobiedzavo oblizovali výbežok pevniny až náhodný pozorovateľ na brehu mal dojem, že sa plaví so svojím kúskom zeme niekam vpred, veľmi ďaleko. Hmla mu zužovala priestor natoľko až zrazu pocítil neistotu, čo keď sa objaví skala, loď a on narazí, zahynie. Bolo to však iba zdanie, ktoré hneď zo svojej mysli zahnal pohľadom dozadu na istotu pevnej zeme pod nohami. I naše životy sa podobajú na plavbu v hmle. Dopredu, za ten mátožný opar smrti nevidí nik. Obzeráme sa dozadu na istoty, ktoré nám iluzórne dávajú pocit bezpečia a nemyslíme na to čo bude ak sa cez tú hmlu prederieme. Počul som príbeh. Príbeh ktorý nám dáva pocit istoty a nádeje napriek tomu, že je krutý.