reklama

Most

Svitalo a nad riekou sa prevaľovali chuchvalce hmly, vlnky dobiedzavo oblizovali výbežok pevniny až náhodný pozorovateľ na brehu mal dojem, že sa plaví so svojím kúskom zeme niekam vpred, veľmi ďaleko. Hmla mu zužovala priestor natoľko až zrazu pocítil neistotu, čo keď sa objaví skala, loď a on narazí, zahynie. Bolo to však iba zdanie, ktoré hneď zo svojej mysli zahnal pohľadom dozadu na istotu pevnej zeme pod nohami. I naše životy sa podobajú na plavbu v hmle. Dopredu, za ten mátožný opar smrti nevidí nik. Obzeráme sa dozadu na istoty, ktoré nám iluzórne dávajú pocit bezpečia a nemyslíme na to čo bude ak sa cez tú hmlu prederieme. Počul som príbeh. Príbeh ktorý nám dáva pocit istoty a nádeje napriek tomu, že je krutý.

Písmo: A- | A+
Diskusia  (4)

V to ráno sa v rodine strojníka vstávalo veľmi skoro. Otec sľúbil svojmu synovi, že mu poukazuje miesto kde pracuje, dokonca bude vidieť i ten ohromný stroj, ktorý dokáže nadvihnúť celý most. Nespal už od večera, predstavoval si otca pred veľkými pomaly sa otáčajúcimi kolesami, ktoré na jeden jediný pokyn dvihnú do výšky niečo ako celú ulicu. Od vzrušenia takmer nezažmúril oko. Napokon ho predsa len premohol spánok. Nad ránom len čo začul šuchot v kuchyni, vyskočil ako rybička. Tých päť kilometrov kedy musel urobiť dvakrát viac krokov ako otec, mu pripadalo ako večnosť. Za zákrutou sa vynoril most.

Ak sa blížila loď, ohlásila sa dopredu včas vysielačkou a otec buď dal súhlas na prejazd pod mostom, alebo loď pozdržal. Na jeho pokyn sa dal zastaviť aj vlak v stanici necelé dva kilometre odtiaľto, alebo núdzovo tesne pred mostom. Funkcia obsluhy mosta vyžadovala odhad a skúsenosti. Ráno, keď striedal nočného kolegu si spomenuli na časy kedy tu boli ešte len tovarišmi. Celý rok trvalo, kým ich nechali robiť samotných a chvála Bohu už dvadsať rokov pracujú bez jedinej nehody.

Malého fascinuje obrovské množstvo zatiaľ driemajúceho kovu najrozličnejších tvarov. Tam tyčka (hriadeľ), tu zuby (ozubenie), tu kvapká na zem olej, z tamtej krabice vedú drôty (tiahla) a iné drôty také gumové (elektrické). Všetko je nové, zaujímavé a hlavne obrovské. Nad hlavou sa rozozvučí reproduktor, blíži sa loď. Pýta si zdvihnutie mosta. Otec kontroluje čas, do príchodu vlaku ostáva hodina. Konečne nastáva tá chvíľa, ktorú poznal len z rozprávania. Po zapnutí troch hlavných spínačov, ktoré vyzerajú ako hrubé krátke koly s bambulou na konci, po kontrole tajomných hodiniek, ktoré isto ale čas neukazujú, otáča otec vypínačom, ktorý všetko rozhýbe. Hukot ktorý sa ozýva, vyrazil drobcovi dych. Fascinujúco pozerá na obrovské kolá, ktoré sa pomaly začali otáčať. To ako sa dvíha most si len predstavuje, kým ho otec nezoberie na ruky k oknu, ktorým kontroluje funkciu zdvíhania a bezpečný prejazd lode.

SkryťVypnúť reklamu
Článok pokračuje pod video reklamou

Ilustračné foto


Mosty spájajú a hlavne vždy niekam vedú.
Kam vedie ten po ktorom kráčame alebo sa rútime?


Siréna zajačí na znak vďaky a úspešného prejazdu. Otec spúšťa most do pôvodnej polohy, veď vlak tu bude onedlho, vyjde to na chlp presne. „Poď ideme sa pozrieť ako sa most zatvorí a prehrmí vlak.“ Pomaly sa vyberajú cestičkou smerom hore. Malý sa rozhodol, že sa ešte raz pozrie na veľké fascinujúce obrie ozubené kolesá v strojovni. Potichu sa otočí a mizne opačným smerom. Otec kráča hore, z diaľky počuť vlak ohlasujúci sa pískaním. Ešte vždy je možnosť ho zastaviť návestidlom zo strojovne, ak by bolo treba. Starý však vie, že kým vlak dohrmí, most bude na neho pripravený. Vlak sa rýchlo blíži. V momente ako sa obzrie po svojom synovi, začuje zo strojovne krik. Syn! Tuší čo sa stalo. Kolesá sa krútia pomaly, ale stále. Košeľa sa dostala medzi oceľové zuby . Môže zbehnúť dole a zastaviť zatváranie mosta. Zachránil by syna, ale nie cestujúcich vo vlaku. Dilema hodná Boha.

Vlak sa zo zapískaním prehnal okolo. Krik zo strojovne už utíchol. Za oknami sedia ľudia, starší pán, čo si pokojne číta, vnučka s nalepeným noštekom na sklo, tehotná matka s malým synom na kolenách. Po tvári tečú dole prúdom slzy ignorujúce rokmi vytvorené drážky vrások. Žiada sa mu všetkým vo vlaku povedať, zakričí... „Tam dole zomrel môj syn! Aby ste Vy všetci mohli žiť!“ Nikto ho však nepočuje.............

Nech je Boh aký je, hovorí nám, že svojho jediného syna nechal trpieť a umrieť preto, aby sme my mohli žiť. Neviem si predstaviť väčšiu bolesť, silu, lásku, ako obetovať vlastné dieťa kvôli niekomu inému, notabene neznámemu. Na druhej strane si však neviem predstaviť ani veľkosť Božej Lásky k nám neznámym, že sme mu za takúto obeť stáli. Ak sa hmla rozplynie, poznáme kam sme svojím životom doplávali. Či do večného života, ktorý nám ponúka skrze Krista Boh, alebo....

Buď sa budeme obzerať dozadu a spoliehať na minulosť, alebo skrze vieru budeme už smelo hľadieť dopredu. Je na každom z nás čo si vyberie.

pavel ondera

pavel ondera

Bloger 
  • Počet článkov:  256
  •  | 
  • Páči sa:  7x

Egoista, ale už s tým bojujem, optimista, ale s realistickým pohľadom, snílek s nohami na zemi. Zoznam autorových rubrík:  Sranda musí byťTaxikárske storyRealita životaKresťanstvo včera a dnesCez objektívDutá vŕbaPoviedkyReceptyNázoryBratislavské kostoly

Prémioví blogeri

Milota Sidorová

Milota Sidorová

5 článkov
Zmudri.sk

Zmudri.sk

3 články
Jiří Ščobák

Jiří Ščobák

752 článkov
Matúš Sarvaš

Matúš Sarvaš

3 články
Karolína Farská

Karolína Farská

4 články
Iveta Rall

Iveta Rall

87 článkov
reklama
reklama
SkryťZatvoriť reklamu