V to ráno sa v rodine strojníka vstávalo veľmi skoro. Otec sľúbil svojmu synovi, že mu poukazuje miesto kde pracuje, dokonca bude vidieť i ten ohromný stroj, ktorý dokáže nadvihnúť celý most. Nespal už od večera, predstavoval si otca pred veľkými pomaly sa otáčajúcimi kolesami, ktoré na jeden jediný pokyn dvihnú do výšky niečo ako celú ulicu. Od vzrušenia takmer nezažmúril oko. Napokon ho predsa len premohol spánok. Nad ránom len čo začul šuchot v kuchyni, vyskočil ako rybička. Tých päť kilometrov kedy musel urobiť dvakrát viac krokov ako otec, mu pripadalo ako večnosť. Za zákrutou sa vynoril most.
Ak sa blížila loď, ohlásila sa dopredu včas vysielačkou a otec buď dal súhlas na prejazd pod mostom, alebo loď pozdržal. Na jeho pokyn sa dal zastaviť aj vlak v stanici necelé dva kilometre odtiaľto, alebo núdzovo tesne pred mostom. Funkcia obsluhy mosta vyžadovala odhad a skúsenosti. Ráno, keď striedal nočného kolegu si spomenuli na časy kedy tu boli ešte len tovarišmi. Celý rok trvalo, kým ich nechali robiť samotných a chvála Bohu už dvadsať rokov pracujú bez jedinej nehody.
Malého fascinuje obrovské množstvo zatiaľ driemajúceho kovu najrozličnejších tvarov. Tam tyčka (hriadeľ), tu zuby (ozubenie), tu kvapká na zem olej, z tamtej krabice vedú drôty (tiahla) a iné drôty také gumové (elektrické). Všetko je nové, zaujímavé a hlavne obrovské. Nad hlavou sa rozozvučí reproduktor, blíži sa loď. Pýta si zdvihnutie mosta. Otec kontroluje čas, do príchodu vlaku ostáva hodina. Konečne nastáva tá chvíľa, ktorú poznal len z rozprávania. Po zapnutí troch hlavných spínačov, ktoré vyzerajú ako hrubé krátke koly s bambulou na konci, po kontrole tajomných hodiniek, ktoré isto ale čas neukazujú, otáča otec vypínačom, ktorý všetko rozhýbe. Hukot ktorý sa ozýva, vyrazil drobcovi dych. Fascinujúco pozerá na obrovské kolá, ktoré sa pomaly začali otáčať. To ako sa dvíha most si len predstavuje, kým ho otec nezoberie na ruky k oknu, ktorým kontroluje funkciu zdvíhania a bezpečný prejazd lode.
Ilustračné foto |
Siréna zajačí na znak vďaky a úspešného prejazdu. Otec spúšťa most do pôvodnej polohy, veď vlak tu bude onedlho, vyjde to na chlp presne. „Poď ideme sa pozrieť ako sa most zatvorí a prehrmí vlak.“ Pomaly sa vyberajú cestičkou smerom hore. Malý sa rozhodol, že sa ešte raz pozrie na veľké fascinujúce obrie ozubené kolesá v strojovni. Potichu sa otočí a mizne opačným smerom. Otec kráča hore, z diaľky počuť vlak ohlasujúci sa pískaním. Ešte vždy je možnosť ho zastaviť návestidlom zo strojovne, ak by bolo treba. Starý však vie, že kým vlak dohrmí, most bude na neho pripravený. Vlak sa rýchlo blíži. V momente ako sa obzrie po svojom synovi, začuje zo strojovne krik. Syn! Tuší čo sa stalo. Kolesá sa krútia pomaly, ale stále. Košeľa sa dostala medzi oceľové zuby . Môže zbehnúť dole a zastaviť zatváranie mosta. Zachránil by syna, ale nie cestujúcich vo vlaku. Dilema hodná Boha.
Vlak sa zo zapískaním prehnal okolo. Krik zo strojovne už utíchol. Za oknami sedia ľudia, starší pán, čo si pokojne číta, vnučka s nalepeným noštekom na sklo, tehotná matka s malým synom na kolenách. Po tvári tečú dole prúdom slzy ignorujúce rokmi vytvorené drážky vrások. Žiada sa mu všetkým vo vlaku povedať, zakričí... „Tam dole zomrel môj syn! Aby ste Vy všetci mohli žiť!“ Nikto ho však nepočuje.............
Nech je Boh aký je, hovorí nám, že svojho jediného syna nechal trpieť a umrieť preto, aby sme my mohli žiť. Neviem si predstaviť väčšiu bolesť, silu, lásku, ako obetovať vlastné dieťa kvôli niekomu inému, notabene neznámemu. Na druhej strane si však neviem predstaviť ani veľkosť Božej Lásky k nám neznámym, že sme mu za takúto obeť stáli. Ak sa hmla rozplynie, poznáme kam sme svojím životom doplávali. Či do večného života, ktorý nám ponúka skrze Krista Boh, alebo....
Buď sa budeme obzerať dozadu a spoliehať na minulosť, alebo skrze vieru budeme už smelo hľadieť dopredu. Je na každom z nás čo si vyberie.