Dušičkové zamyslenie

Autor: pavel ondera | 22.11.2010 o 8:34 | Karma článku: 6,16 | Prečítané:  1196x

Čas plynie neuveriteľným tempom. Od "dušičiek" prešlo pár chvíľ, v skutočnosti vyše dvoch týždňov. Cintoríny sa dostali do všedného režimu, ktorý tu vládne počas celého roka. Zastavme sa na chvíľku.

Jesenný čas, kedy sa všetci vracajú na miesta posledného odpočinku svojich blízkych i vzdialených príbuzných je už minulosťou. Pominul zhon, nervozita, rozcítenosť, smútok. Bolesť v srdci nahrádzajú všedné povinnosti, smútok zatieňuje radosť zo života, budúcnosti nás a našich potomkov. Na rozcítenosť nie je čas, naše zmysly otupujú iné tragédie a nešťastia, prehlušujúce spomienky na odchod našich blízkych, ktoré nám servírujú médiá ako na bežiacom páse. Svojou brutalitou, masovosťou, nespravodlivosťou, krutosťou nás šokujú, moderátormi podsúvané emócie z každej tragédie priam kvapkajú, pôsobia na city človeka sťa feromón či návykový adrenalín v takej miere, až ich po čase začne vyhľadávať.

Udalosti letia okolo ako splašené kone, niektoré človek vníma viac, nad inými pokrčí plecom a za niektorými sa ani neobzrie. Čas, neúprosný čas odrátava po dielikoch naše životy. Nič tak neprivedie človeka k zamysleniu ako realita smrti. Veru, ľudská mortalita je percentuálne na tej najvyššej priečke. Či chceme alebo nie. Zastavme sa na chvíľu, tak ako sme to urobili pred pár dňami. Možno nás napadnú myšlienky, ktoré by sme za iných okolností do svojho srdca nevpustili.

Ticho, prerušované spevom vtákov, krákoraním vrán či hašterením sa drzých strák na cintorínoch priam očakávame. Ľudia po vstupe za brány pohrebísk zvláštne zmĺknu. Deti, ktoré sa do tej doby nevedeli vmestiť do kože sa odrazu chytia za ruky a poslušne cupitajú popri rodičoch. Krok sa zvoľní, človek akoby k hrobu chcel prísť čo najneskôr. Skôr či neskôr ho tam však nohy donesú.



Žijeme v kresťanskej časti sveta a tak na našich cintorínoch dominuje symbol kresťanstva, kríž s naším Spasiteľom. Koľko zarytých ateistov má tento znak na mieste svojho posledného odpočinku! Veď čo keby predsa len ...



Prechádzky po cintorínoch obľubovali slávne osobnosti celého sveta. Umelci, maliari, sochári či básnici, tí všetci z času na čas čerpali inšpiráciu na cintorínoch. Svoj obľúbený cintorín navštevoval i Julko Satinský.



Hroby, hrobky, krypty či urnové steny ľudia skrášľujú, zdobia, leštia, vynovujú, opravujú, prerábajú. Symbolom posmrtného života sú aj títo dobrí anjelici. Zmierňujú tak bolesť, ktorú v srdciach zanechávajú odchody našich drahých. Ak by sme skutočne každý z nás mali dvoch anjelov, dobrého a zlého, ktorého budeme dnes počas dňa počúvať?



Jeseň. Po nej príde zima a dlho očakávaná jar. Nie tak je to s jeseňou života. Po nej nasleduje zima, večná a kruto spravodlivá. Je tomu skutočne tak?



Sviečky dohoreli, opona sa zatvorila. Niekde opodiaľ čiasi láskavá ruka zapaľuje ďalšiu spomienku, ktorá o pár hodín milosrdne zhasne. Nežijeme pre minulosť, ale súčasnosť. Mali by sme však žiť pre budúcnosť.



Hovorí sa, že najoptimistickejší tvor na svete je pavúk (vpravo hore). Ak ho priklopíte štvorlitrovou fľašou od uhoriek, ráno bude sedieť na novučkej pavučine a čakať na muchu, ktorá nikdy nepriletí. Optimizmus je dobrá vec! Dáva silu i nádej, bez ohľadu na okolnosti, pričom (aj) optimistov sú plné cintoríny.



Oddychujúca krhla. Pre tento rok už jej služby nebude treba. Napriek tomu, že je len z pozinkovaného plechu, musí byť pod zámkom. I to je jedna stránka slovenskej nátury.



Zvedavec vyskočil nečakane rovno na náhrobok. Skoro ma od ľaku trafilo. Našťastie len tak štrajchlo. Roztrasenou rukou som nastavoval hodnoty na aparáte, zakiaľ sa kocúrisko šteloval ako profesionálna modelka. Príjemné spestrenie ponurej atmosféry.



Malý, kučeravý, nevinne biely nezbedník. Vidieť mu to na tvári. Pripomína mi časy, kedy sa takto nevinne tvárili naše deťúrence, vždy po tom, ako dačo vyparatili. Len tie krídla im naštastie chýbali ... Darmo, naše, vaše deti sú radosťou, zmyslom bytia, naplnením životného, vopred daného poslania.



Za zenitom. Fyzická krása človeka je dočasným sprievodným znakom mladosti, veličine čas, však neodolá. Ako odchádza, nahrádza ju zrelosť a neskôr staroba, fyzický úpadok organizmu. Naopak duševná krása s časom prichádza a ostáva až do konca.



Hodnoty. Nezabudnuteľný song Oplympicu, ktorý hovorí o tom, ako sa Janda "narodil bos" a okrem "dvou půlek neměl nic", je pravdou pravdúcou. Ako sme prišli, tak aj odídeme. Človek by si mal nastaviť priority hodnôt a na prvé miesto dať lásku.



Posledný pozdrav leta. Vegetačné obdobie vonku pestovaných kvetín je definitívne minulosťou. Hovorí sa, že ak venujete rezanú kvetinu s úprimnou láskou, ešte dlho vydrží. Tieto ruže tento fakt len potvrdzujú.



Stromy zhodili svoj letný šat a necudne odhalili svoju nahotu. Pri zemi sa šíri ťažká vôňa, neklamne charakterizujúca hnilobu. Staré muselo skončiť, aby niečo nové mohlo začať. Tak je to aj v živote človeka. Mal by odhodiť staré, nevhodné a škodlivé. Mal by sa odiať do nového, čistého a zdravého.



Onedlho všetko pokryje biela perina. Milosrdne zakryje tlejúce lístie, prikryje žltú poľahnutú trávu, svojou váhou ju zatlačí tam kam patrí. Do zeme, do histórie, do minulosti.



K tomuto netreba komentár. Len sa tak zahlaďte a zamyslite.



Páčil sa Vám tento článok? Pridajte si blogera medzi obľúbených a my Vám pošleme email keď napíše ďalší článok
Pridaj k obľúbeným

Hlavné správy

DOMOV

Odsúdili prvých exministrov. Za nástenku dostali dlhoročné tresty Janušek a Štefanov

Exministri výstavby za SNS budú jediní odsúdení za kauzu nástenkový tender.

KOMENTÁRE

Rusi majú radi teplo. Moja žena spí v ponožkách

Marc Bennetts je jedným z top pozorovateľov ruskej reality.


Už ste čítali?